reklama

Funkcia pohovky, o ktorej sa naši nikdy nedozvedia

Drahá mama, drahý otec, ak práve čítate tento blog, tak okamžite prestaňte! Nerada by som vás totiž traumatizovala odhalením svojich cestovateľských skúseností, ktoré, povedzme to diskrétne, nie sú pre uši starostlivých rodičov rozmaznaného jedináčika v zlom a skazenom svete.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Bohvie čo ste si pomysleli, keď som pred vami niekedy náznakom a omylom spomenula, že ma zas prišli navštíviť nejakí ľudia odniekiaľ zďaleka. Už si ani presne nepamätám, čo som vám vtedy narozprávala. Pravda je však celkom jednoduchá. V princípe ide o celosvetový systém ľudí, ktorí cestujú a namiesto v sterilných hoteloch či /nemej sterilných/ hosteloch prespávajú u domácich a trávia s nimi čas. A naopak. Áno, presne tak. Príde k vám v podstate cudzí človek, ubytujete ho v obývačke, vezmete ho na pivo, ukážete mu Devín a Slavín a Subclub a uvaríte mu halušky. Viem pochopiť, drahí rodičia, ako by ste sa pri pomyslení na myšlienku, že vaša dcéra si do bytu pustí cudzích ľudí, cítili. A tobôž si viem predstaviť, ako by ste lapali po dychu, keby ste vedeli, že vaša dcéra prespáva v nebezpečnej cudzine na kohokoľvek gauči.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nie na kohokoľvek. Tí ľudia si vravia Couchsurferi. A môj prvý couchsurfer si vravel Teo. Prišiel z Talianska a ja som ho ubytovala na svojej internátnej izbe, v priestore s rozlohou 4x3 metre. Nesťažoval si, ale na druhý deň odišiel. Moje prvotné nadšenie trochu opadlo. Vzal ma ale na couchsurferský meeting. Dodnes neviem zabudnúť na moment, kedy naša skupina, asi desať úplne normálnych ľudí, vstúpila /akoby omylom/ do jedného z nablýskaných bratislavských podnikov plných čajočiek, farebných koktejlov a goríl stojacich pri vchode. Ale bavili sme sa skvele. Rozhodla som sa pokračovať.

Internátnu izbu som vymenila za luxusné bývanie priamo v historickom centre Bratislavy, v polorozpadnutej budove, a navyše s domácou, ktorá každodenne dochádzala skontrolovať, či je „všetko v poriadku". Bolo. Vzhľadom na to, že sa tam ľudia striedali ako na bežiacom páse, nikdy sa jej tam nepodarilo nikoho pristihnúť. Utvrdilo ma to v tom, že robím správnu vec. A bolo to navyše vzrušujúceJ

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom prišla chvíľa, kedy som sa mala naučiť surfovať. Campania, Neapol, pamätáte? Čo som vám to vtedy narozprávala? Neviem. Vraj ste sa počas môjho pobytu stihli dopočuť, že podľa štatistík je Neapol najnebezpečnejšie mesto v Európe.

Ja a moja spolužiačka Lucia sme náš týždenný pobyt rozdelili do celkov podľa bydlísk našich hostiteľov. Prvá a posledná noc nad nami viseli ako otázky. Deň pred odchodom nám jedna kočka s prezývkou Energia poradila chlapíka, ktorý by nás mohol túto noc ubytovať. Mal jednu „extrémne negatívnu" referenciu. Vraj obťažoval nejakú Nemku. Mami, upokoj sa. Po príchode na letisko sme sa dozvedeli že náš playboy si to rozmyslel. Napísal nám pár inštrukcií ako sa dostať do jeho bytu, kde si môžeme nechať batohy. Rozhodli sme však sa prvú noc ostať v hoteli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nad vchodom boli k názvu hotela dopísané dve hviezdičky. Možno sme si len pred nimi nevšimli znamienko mínus. Z našej izby sa nám naskytol nádherný výhľad na pavlačové nádvorie s rozvešanými plachtami a mŕtvym potkanom. V noci sme vyrazili. Našli sme podarenú krčmičku plnú biliardových stolov a chlapov, z ktorých ani jeden nebol mladší ako 50 rokov. Vrchný nás odtiaľ vyrazil. Vraj to pre nás nie je vhodné miesto. Tento príklad má slúžiť len na ilustráciu toho, že pri pobyte v hoteli a z toho vyplývajúcej izolovanosti cudzinca je veľmi ťažké nájsť „vhodné miesta". Alebo sme boli len v zlej štvrti... Neviem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sme sa stretli s Danielom, v Nocera Inferiore, malom mestečku na juh od Neapola. Vyzdvihol nás na stanici a zaviedol do svojho bytiska /na naše pomery absolútny luxus, všetko dvojmo- kúpeľňa, obývačka, kuchyňa../ Odsťahoval sa zo svojej izby, aby sme tam mohli prespať. Byt obýval so svojím otcom a matkou a po stenách mal rozvešané portréty svojho mŕtveho brata. Blonďavá mamma nás pozvala na špagety a ja som sa počas trápnych chvíľ ticha pri stole preklínala, prečo som sa tej taliančine nevenovala intenzívnejšie... Atmosféra u Daniela bola trochu napätá. Pani matke sme dali do daru roztopenú čokoládu a na stôl pred Daniela sme položili fľašu borovičky. Očividne nevedel, ako sa má tváriť, a tak to diplomaticky okomentoval slovami, že ju použijeme neskôr. Nasledujúci deň sa totiž konala Couchsurferská party.

Vzal nás spolu s fľašou borovičky niekam do hôr. Nie oci, samozrejme, že som neplánovala ochutnať. V cudzom svete sa treba totiž chovať ostražito a byť neustále pri zmysloch... V malej horskej chate sa zišlo asi 20 ľudí a stačilo len naliať náš číry mok a pustiť do éteru, že poslednú noc budeme musieť zrejme opäť stráviť v tom hnusom hoteli, to už nám dlhovlasý bonviván Salvatore delle Donne /v preklade: Zachránca žien- on sa tak naozaj volal!!!!/ ponúkol, že u neho môžeme prespať. Nasledujúce trojdnie sme však mali stráviť v Salerne, u akéhosi Gerarda, ktorý sa v rámci svojho profilu prezentoval na fotke v čudnom arabskom hábite. Mali sme byť jeho prvá couchsurferská skúsenosť. Keď sme po príchode do nočného Salerna blúdili ulicami a pýtali sa domácich na Grandhotel /kde Gerardo pracoval/, cítili sme ako typické turistky. Neprirodzene. Už na začiatku svojej cesty sme si presne zadefinovali svoje zaradenie. Nie turistky, cestovateľky! Nechali sme si batohy u Gerarda v aute. Vraj ešte musí pracovať, tak nech sa trochu potúlame po meste. Pod pojmom „trochu" sme si predstavovali tak nanajvýš hodinu. Keď sa náš Gerardo už tri hodiny neozýval, Lucia začala inštinktívne vypočítavať hodnotu obsahu svojej batožiny. Gerardo nakoniec ale prišiel. Nad pár dvojkami červeného sme presedeli celú noc. Potom nás vzal na pláž a previezol nás po nočnom Salerne. Keď sme po troch dňoch od Gerarda odchádzali, mlčky sme sedeli vo vlaku späť do Neapola a ani jedna z nás nemohla stráviť fakt, že odchádzame a už ho možno v živote neuvidíme. Gerardo bol osoba žijúca si svoj staromládenecký sladký život. Nikdy v jeho byte som nevidela hodiny. Počas prvého dňa u neho si vzal za povinnosť ukázať nám Paestum a okolie Salerna. Keď sme po výdatnom spánku a trojhodinových raňajkách dorazili ku gréckym chrámom, bolo už zatvorené a jediný, ktorému to bolo ľúto, bol Gerardo. Počas tých dvoch dní sa stal full- time hostiteľom . Keď sme ho pri lúčení zaprisahávali, že musí navštíviť Bratislavu, mysleli sme to smrteľne vážne.

Po tejto skúsenosti som zatúžila vrátiť sa domov. Jednak na nás doľahla únava a jednak sme si nevedeli predstaviť lepšie zakončenie prázdnin, ako dňami strávenými v Salerne. Salvatore bol krátko po operácii slepého čreva, a tak sme jeho byt museli nájsť samé. Ako orientačný bod malo slúžiť Cinema Cassanova. Porno kino. Našli sme asi štyri a celé osadenstvo chlapov postávajúcich pri vchode sa nám rukami- nohami snažilo vysvetliť, kde sme. Veselo sme si kráčali špinavými ulicami nočného Neapola so zrakadlovkami okolo krku. Zopárkrát nás niekto zastavil a upozornil, že by sme si mali tie fotoaparáty schovať a nabudúce sa túlať za denného svetla a v dlhších sukniach. My sme sa cítili ale úplne bezpečne... ako doma.

Keď som stúpala po schodoch v Salvatorovom byte, potkla som sa o čosi kovové. Bola to pištoľ. Vraj je policajt. Napriek našej únave a výzoru a lá prezreté rajčiaky, sa Salvatore rozhodol, že v ten večer organizuje party. Pozvané sme boli my a jeho dvaja kamaráti. Za Salvatorovej asistencie pochopili, že od nás už žiadnu zábavu čakať nemôžu. Zaspali sme ako bábätká.

Keď ste sa ma po návrate domov pýtali, aké historické pamiatky sme videli a aké múzeá sme navštívili, asi ste sa divili, že som len pokrčila ohorenými plecami. Asi s vami nikdy nebudem zdieľať svoje cestovateľské skúsenosti. Možno by sa vám páčilo, že nemíňam euráče za hotely, ale ten zvyšok by vám už voňať nemusel. Couchsurfing je ale hlavne o tom zvyšku. O zdieľaní, spoznávaní, o dôvere, o skúsenostiach. O tom, že máte zrazu veľa priateľov z celého sveta, o tom, že sa o krajinách nedozvedáte z novín, ale z prvej ruky, o tom, že jednoducho otvoríte oči i dvere svojho bytu.

www.couchsurfing.com

Tereza Simanová

Tereza Simanová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem život....... ale smrti sa nebojím. Na svete je predsa toľko omnoho hrôzostrašnejších vecí, napr.: výšky, pavúky, ostré predmety, huspenina atď atďMám sklony k závislostiam rôzneho druhu, zvyknem absurdným spôsobom obdivovať rôznych ľudí, permanentne trpím tvorivou krízou i sebadeštrukčnými sklonmi a moja adresa sa často mení....... ale i tak milujem život... /a niekedy som príliš patetická:-)/http://fotky.sme.sk/fotograf/32768/asset Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu