Blízky východ nie je tak ďaleko: I. Welcome to Jordan

Samozrejme, nepočítam s tým, že by ho moja cesta mohla predčasne ukončiť... Nebáť sa znamená nepočítať s nástrahami, nepočítať s nimi znamená neveriť všetkému, čo povedia v správach, alebo o nich nevedieť. To však ešte netuším, aké starosti mi spôsobí neznalosť miestnych a geopolitických pomerov na hraniciach, či v rôznych hraničných situáciách. Prvýkrát Lonley Planet zvnútra vidím cez štrbinu medzi sedadlami v lietadle. Celé tri hodiny do nej čumia dvaja českí turisti odetí od hlavy po päty do trekových handier, pričom plánujú aký kopec v aký deň zlezú, “jakou cestou polezem nahoruuu a jakou doluuu a vole támhle ten před náma vypadá jako terorista“. Natiahnem krk a spomeniem si na onen večer, kedy mojej mame google poskytol vyše pol milióna dôvodov, že ma má v momente priviazať o stoličku a nikam nepúšťať. V roku 2005 vybuchli bomby v dvoch luxusných ammánskych hoteloch a ja som jej, pochopiteľne, odprisahala, že sa na takých miestach zdržiavať nebudem. Vtedy som ešte netušila, že o mesiac sa náhodou ocitnem v reštaurácii jedného z nich, budem sa tváriť že je mi to prirodzené a že rozumiem zahraničnej politike... O Jordánsku viem len to, že je tam teplejšie ako u nás, že to nie je Saudská Arábia, kde by ženy najradšej skryli pod zem a majú peknú kráľovnú a sympatického kráľa. To ešte netuším, že jeho úsmev ma bude sprevádzať celou cestou. Abdalláhove portréty sú strategicky rozmiestnené po celom Jordánsku. Pózuje na nich, či už v roli otca (spolu so šťastnou rodinkou), ochrancu a stratéga (v uniforme), diplomata a politika (klasicky v obleku), ochrancu obyčajného ľudu a ctiteľa tradícií (v tradičnom hábite so šatkou na hlave), otca a syna (pochopiteľne s otcom a synom). Ľudia ho skrátka majú radi, Hussain visí naozaj všade. V potravinách, v kaderníctve, v mešite, na krku, v ovzduší. Pristávame. Posuniem si čas o hodinu dopredu, no keď na pasovej kontrole stojím doslova pod stolíkom uniformovaného pána, ktorý si ma zhora podozrievavo prehliada a za ním na stene visí okázalý portrét kráľa Abdallaha vo vojenskom šate, mám pocit, že som sa vrátila v čase rovno do päťdesiatych rokov. Toto je pre mňa vrchol byrokracie, ktorý však bude čoskoro prekonaný sýrskymi a izraelskými pohraničníkmi. Z hostela mi pred pár dňami poslali email s ubezpečením, že po mňa na letisko pošlú taxík. A to rovno trikrát. Sú štyri hodiny ráno, vychádzam z dverí terminálu. Pri pohľade na turistku udretú do hlavy závanom cuzieho vzduchu asi desať fajčiacich chlapov odhodí cigaretu. Vrhnú sa na mňa. Taxi, taxi, taxi.... Ešte chvíľu mi potrvá, kým som pochopím, čo znamená, že vám v Jordánsku niekto niečo trikrát sľúbi a tá chvíľa bude trvať viac ako pol hodinu, ktorú trávim pri cigaretke čakaním na „ten pravý“ taxík. A takisto mi chvíľu potrvá, kým pochopím zákonitosti cestnej premávky, a vôbec fakt, že nejaké existujú. Veď keď sme sa cestou z letiska rútili v čiernočiernej tme stotridsiatkou a ešte k tomu v protismere, pričom šofér stačil jednou rukou fajčiť a druhou telefonovať, zistila som, že to najnebezpečnejšie, čo vám v Jordánsku hrozí, je stať sa účastníkom cestnej premávky. Neskôr dostanem niekoľko zlatých rád v podobe pravidiel ako sa správať v taxíku. 1. Nikdy si ako žena nesadať na sedadlo spolujazdca. Mohol by to brať ako výzvu... Chápavo pokývam hlavou a je mi jasné, prečo sa mi Atallah už dva dni nástojčivo pokúša dovolať... Áno, poznám po mene taxikára, ktorý ma viezol v prvý deň. Hovoril angličtinou, ktorú som v danú chvíľu považovala za mizernú (v Sýrii sa ešte budem modliť, aby taxikár vedel povedať aspoň „oukej“), no bol ňou schopný detailne opísať svoju deväťčlennú rodinu a radosť z nej, ktorá razom prerástla do radosti zo stretnutia so mnou. Zarazilo ma, že po tom, čo už poznám takmer čísla topánok jeho detí, si vypýtal moje číslo. Zaklamem, že už aj tak nemá zmysel mu ho dávať, veď zajtra odchádzam domov. Keď však dorazíme do cieľa, Atallah mi nemá vydať. Držím pred ním bankovku, Atallah sa po nej načiahne, povie „it´s ok“, načo ja so svojou slovenskou skúsenosťou rázne poviem „it´s not ok“ a už ho vidím, ako sa za rohom vytešuje, že dostal dvetisícpercentné sprepitné a oblafol blbú turistku. Ešte chvíľu sa dohadujeme, kým pochopím, že Atallah to myslí inak: nechce peniaze, chce moje číslo. Nevidím iné východisko, dám mu ho, on si ho preverí, sľúbi, že sa ozve a naozaj sa ozve. Taxíky sú jediná, no zároveň pohodlná a lacná cesta, akou sa v Ammáne dajú cesty zdolávať, keďže o mestská hromadná doprava funguje pod heslom „išaláh“ (ak Boh dá), skútre sú čosi ako zakázané a jazdiť po meste na bicykli je vďaka kopcovitému terénu fuška a vraj dokonca i známka nemajetnosti.. Na taxík má každý, prílušník nižšej vrstvy i slovenská backpackerka, hoci pri pohľade na ňu mnohým vodičom v očiach zasvietia prečiarknuté eská a snažia sa ju všemožným spôsobom, od nevynulovania taxametra až po zámenu mincí, ošklbať. Chce to len pevné nervy, pevný hlas alebo jednoducho dobré topánky. Prechádzajúc novým Ammánom, a jeho novými štvrťami, máte pocit, akoby ste vpadli do seriálu odohrávajúceho sa niekde v L.A. Do niektorých bielulinkých viliek, víl, a vilísk by sa pokojne zmestila menšia slovenská dedina. Ku koloritu týchto štrvrí patria gastarbeiterky z Indonézie, ktoré sa pri rannom vynášaní odpadu stretávajú za smetnými košmi, tichučko diskutujúc a pofajčievajúc. Mnoho z týchto sídel je strážených vojakmi (a moho z nich susedí s ambasádami, ktoré sú stážené ťažko ozbrojenými chlapíkmi, ktorým spod čiernych mundúrov svietia len oči a v noci sa bojím okolo nich čo i len prejsť). Hoci v Jordánsku takmer neexistuje násilná kriminalita, nikdy som nepochopila paranoju, s ktorou jedna známa, cudzinka, pred spaním na tri zámky pozamykala všetky okná a dvere. Neviem povedať, či Ammán rastie do krásy, ale do výšky určite áno. Kríza- nekríza, na každom rohu narazíte na jamu, nad ktorou sa týčia žeriavy s bilboardom, na ktorom je vyobrazené, aká donebasiahajúca a megalomanská stavba to raz (išaláh) bude. Pre mňa však pravý divoký východ znamená starý Ammán alebo tzv. Downtown. Keď po prvej noci strávenej v úkryte hotelovej izby vyjdem na ulicu, ktorú som v noci spoznala ako tichú a vyľudnenú, zažijem šok .Ovalí ma zmes trúbenia áut, navzájom sa prehlušujúcich hlasov pouličných predavačov a arabského popu. Všetko žije na umiernené európske pomery až príliš. Nie je kadiaľ kráčať. Na chodníku sa predáva všetko. Od žuvačiek, kusoviek a bateriek až po diaľkové ovládače, cédečká s najnovšou počítačovou hrou či radiátory. Stačí mať kúsok igelitu, na ňom zubnú kefku, balíček hygienických vreckoviek a môžte podnikať! Len pár dní pred odchodom sa dozviem, že toto má byť ammánsky bazár, síce neporovnateľný s tými sýrskymi, no zato s úžastnou atmosférou. Smerom k citadele sa z ponuky vytráca tovar dennej potreby a nastupujú suveníry, väčšinou s prívlastkom “zaručene starožitné”, čo v praxi väčšinou znamená: oplieskané a zhrdzavené. Lenže ak sa chcem dostať k rímskemu divadlu a citadele (jediným turistickým pamiatkam v Ammáne), treba prejsť cez cestu. Ak je jazda taxíkom dobrodružstvo, prechod chodca cez cestu je samovražedný útok. Poslušne zastavím a čakám. Rad áut nekončí. Jazdí sa v troch až štyroch pruhoch, zatiaľ, čo na ceste je v každom smere vyznačený len jeden. Taxikári trúbia ako ako diví a neskôr prídem na to, že tak dávajú kráčajúcim znamenie, že sú voľní. (prečo však trúbia všetci ostatní, nechápem dodnes) Spomeniem si na pravidlo “keď nevieš ako na to, pozeraj sa, ako to robia druhí a skús ich napodobniť”. Domáci prechádzajú cez cestu na niekoľko etáp. Vykročím, no šofér auta, ktoré práve prechádza cez cestu, ma zrejme nevidí, alebo vidí a chce si ma odviezť na nárazníku. Cúvnem, a kým radšej nezvolím komplikovanú obchádzku, svoj pokus ešte niekoľkokrát márne zopakujem.Techniku prechádzania cez cestu si osvojím až ku koncu mojej cesty, kedy už nebudem potrebovať ani zatnúť zuby, či zatvoriť oči a ako kamikadze vykročím oproti autám rútiacim sa rovno na mňa. I vďaka tomu, že som mala to šťastie, že do mňa nič „nebuchlo“, som sa do Downtownu „zabuchla“. Hostel, v ktorom som bývala prvých pár dní, sídlil rovno na hlavnej ulici, tak ako väčšina z nich, a tak ako väčšina, aj on mal v názve slovo palace. Ako princezná som sa však necítila ani náhodou. Keď som dva dni po sebe zaspala čas, v ktorom bola k dispozícii teplá voda, uvedomila som si, že musím čo najskôr zabudnúť na európsky štandard. Managerkou hotela bola zahalená dáma a pod palcom mala troch chlapcov na recepcii, ktorí boli natoľko priateľskí a ochotní, že neváhali na hodinku zavrieť recepciu a ukázať mi cestu tým spôsobom, že ma odprevadili až do jej cieľa. Tisíckrát mi však pripomenuli, že im za to nemám ďakovať pred šéfkou, veď „keby tá vedela...“ Šefka sa nikdy nedozvedela ani o šoku, ktoré som zažila hneď v prvé ráno. Keď som ešte poloslepá prešla do kúpeľne, v duchu som poďakovala Alláhovi, že mi do cesty postavil normálny záchod a nie len dieru v podlahe na turecký spôsob, no po odklopení dosky som bola nútená spomenúť otvor, z ktorého obyčajne vychádza to, čo tam leží. (Welcome to Jordan...) V tú chvíľu som sa rozhodla, že na hoteloch šetriť nebudem a radšej ako útok tohto druhu budem riskovať útok teroristov... Najviac sa dá v rámci každej cesty ušetriť na jedle, čo bolo pre mňa na Blízkom východe absolútne nemožné. Keď vidíte všetky tie dobroty vystavené priamo na ulici (to vám po nejakom čase a prekonaní pár žaludočných problémov rýchlo prestane vadiť), je nemožné im odolať. Po príchode domov som prišla na to, že sa na shawermu (obdoba kebabu) nemôžem už ani pozrieť a už pri predstave baklawy, či supersladkého kanafehu mi hladina cukru v krvi stúpa do nebies. Všetko s mierou. Až na pouličné čerstvé džúsy, husté ako pudingy, servírované v pollitrových pohároch - tými sa prejesť nedá. Prejesť sa mi nepodarilo ani baba ghanouj- om, baklažánovou mezze, čiže predkrmom, ktorý som si vždy suverénne objednala ako hlavné jedlo. Moji ammánski priatelia viac ako podniky v centre uprednosťovali reštaurácie a bary západného typu v lepších štvrtiach. Ženy si nevedeli predstaviť, že by sa votreli do čisto mužskej spoločnosti podnikov v starom Ammáne a keď som im vyrozprávala historku,o tom, ako som prvý deň suverénne vkráčala do jedného z nich, posadila som pri stôl uprostred miestnosti, zapálila som si cigaretu a zrazu som si uvedomila, že vrava pozostávajúca z prefajčených basov utíchla, upozornili ma, že sa to jednoducho nepatrí. Ja a zhruba tridsať chapov, pričom ani jeden z nich nemal pod päťdesiat. Čašník ma síce obslúžil (veď turistkám treba ich neznalosť pomerov odpustiť), no doteraz neviem, či sa výraz na jeho tvári dá nazvať úsmevom, alebo kŕčom. Po poučení o výbere podnikov som si arabskú kávičku a cigaretku chodila radšej vychutnávať do women friendly podnikov, kde pri čaji, káve a vodnej fajke bezstarostne posedávali i ženy. Vodná fajka je skvelá, ale tabak je tabak. Na cestu som vyrazila s odhodlaním prestať fajčiť, no keď som zistila, že balíček mojích milovaných červených gaulasiek stojí okolo dolára, povedala som si, že tu sa prestať naozaj neoplatí. Fajčiť je síce vraj všade zakázané, no o to viac chutí cigaretka v diaľkovom autobuse, v múzeu, či v potravinách. Pradoxne, keď som si zapálila na ulici, teda verejne, cítila som na sebe trikrát viac pohľadov ako biela osamotená cuzinka bez cigarety. Počet chlapov stavajúcich sa mi do cesty hovoriacich „welcome to Jordan“ (ak túto formulku počujete stokrát denne, ku koncu dňa už nemáte silu usmiať sa a poďakovať) dvojnásobne vzrástol. Našťastie, single cestovateľkou som bola len prvé dni po príchode do Jordánska (a potom ešte zopár dní v Sýrii, ktorým dávam prívlastok „extrémne“). Pripájam sa k dvom americkým couchsurferom a egyptskému cestovateľovi a o spoločne vyrážame na juh do púšte a do Aqaby....