reklama

Blízky východ nie je tak ďaleko II: Petra a beduínska česť

Trmácajúc sa uprostred noci v džípe s postarším beduínom a v snahe prelomiť trápne ticho, vypustím do éteru, že mu ďakujem za pozvanie do jaskyne a že som veľmi zvedavá na jeho manželku a deti. Beduín sa zrazu zarazí a lakonicky prehlási: "O čom to hovoríš? Ja tam žiadnu rodinu nemám. Bývam tam sám." Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že tieto slová v praxi znamenajú, že sa práve čiernočiernou púšťou vydávam na pospas Abdalláhovi, o ktorom v rámci ženskej časti couchsurferskej komunity nechyrujú práve najlepšie zvesti, že všade okolo je akurát tak čierne nič a zapamätať si cestu naspäť je úplne nemožné, že keby som aj kričala, tak ma začuje akurát tak Alláh, ktorému bolo ešte pred chvíľou celkom ukradnuté, že môj hostiteľ sa nalieva alkoholickým arakom a že môj egyptský spolucestujúci Peter ma z Abdalláhovho bytu vyprevádzal slovami: take care.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Na cestu naprieč Jordánskom som sa vydala spolu s dvoma americkými couchsurfermi Joshom a Benom, ktorý trpel paranojou polovičného Žida cestujúceho po muslimskej krajine a pod každou sutanou videl kalašnikov namierený proti nemu. S Petrom, koptom z Káhiry, ktorému pre jeho zjav prischla prezývka Ramses (tomu, že nemá okolo očí nakreslené čierne linky som uverila až po tom, čo som sa mu ich márne pokúsila zmazať) som sa stretla na raňajkách v hoteli a keďže sme mali spoločnú cestu, pridal sa ku nám. Peter bol nezaplatiteľný nielen ako tlmočník z a do arabštiny, ale hlavne ako dokonale vtipný spoločník a gentleman, ktorý neváhal čakať ma pri preliezaní Petry na každej zákrute a robiť si žarty z môjho fajčiarskeho syčania. Peter počul o couchsurfingu po prvýkrát v živote, keď som mu v autobuse vysvetľovala, že teraz nás na autobusovej stanici v Petre bude čakať beduín, ktorého nik z nás nikdy predtým nevidel, vezme naše batohy k sebe domov, my sa pôjdeme prejsť po skalnom meste a večer nás zoberie prenocovať k sebe. Ešte stále mám pred očami ten Petrov kyslý a nedôverčivý výraz tváre, keď sa Abdalláhov džíp i s celým naším momentálnym majetkom vzďaľoval preč. Zostali nám len peniaze, doklady, dve poltirové fľašky minerálky, zopár čokoládok made in Slovakia a krabička cigariet, vďaka ktorým prežijem celodenné lozenie po rozpálených skaliskách. Petra je Nabatejské mesto vytesané do ružových skál a investovať do vstupenky sa naozaj oplatí. Prvou zastávkou v nej je legendárna Pokladnica, ku ktorej vedie úzky kaňon, ktorý turisti- dôchodcovia zdolávajú na prenajatých kočoch, pričom svižnosť beudínskych pohoničov a ich koní núti chodcov lepiť sa na steny skál a vezúcim sa ujom a tetám stavia všetky chlpy do pozoru. Pre väčšinu týchto turistov sa pri Pokladnici, pred ktorou nasleduje obligátne zapózovanie si na chrbte ťavy, púť Petrou končí. Ďalej sa musí totiž šlapať pešo, alebo, v prípade chýbajúcej empatie voči úbohým oslíkom, je možné jedného si osedlať. Celou cestou nás sprevádzajú domáci, ktorých obchodíky so suvenírmi a občerstvením lemujú prvú etapu cesty. Podaktorí sú neodbytní a nechápu, ako môžme odololať ich Why not shopu, podaktorí mi majú potrebu zdôrazniť, že účinky ťavieho mlieka, na ktorom sú odchovaní, sa rovnajú účinkom Viagry a niektorí po otázke, odkiaľ som, dokonca v pamäti vylovia skomolené Dobrý deň. Väčšina beduínov, s ktorými prichádzame do kontaktu, je schopná bez väčších problémov komunikovať angličtinou odpočutou od turistov, čo využívam a zatiaľ, čo sa moji súputníci driapu na každý vŕšok, ja dávam prednosť cigaretke a družnému rozhovoru s domácimi. Mladík menom Nawaf, ovešaný štrngajúcou bižutériou, ma najskôr osloví s ponukou predaja. Má typický beduínsky zmysel pre humor: Happy hour! Pay for looking and take it for free. Po chvíli sa však dáme do reči a bez okolkov sa rozrozpráva o tom, že všetko, čo potrebuje k životu sa naučil od rodičov, turistov a zbytok počas štyroch rokov v škole. Očká mu žiaria, keď rozpráva o svojej rodnej Petre a o jaskyni, v ktorej sa narodil (chvíľu som v rozpakoch, že ide len o marketingový ťah). Od miestnych deciek nakupujem farebné kamienky a platím slovenskou čokoládou, na ktorej si idú zuby vylámať. So ženami sa komunikuje obtiažnejšie, stránia sa objektívu, alebo sa dajú vyfotiť pod pomienkou, že im sľúbim, že ich fotografiu nikde neuverejním (lebo otec by ma zabil...). Okrem tých "turistických" beduínov narazíme aj na niekoľko plachých, z ktorých zhliadneme len svietiace oči z hororovej tmy odľahlej jaskyne. V podvečer obdržím telefonát. Od Abdalláha. Zúri. Vraj kde, dočerta, sme? Už hodinu nás čaká pre vstupom do areálu! Ako horúci zemiak strčím telefón do rúk Petrovi a dúfam, že disponuje schopnosťami diplomata. Abdallah škrieka tak hlasno, že Peter si telefón posunie pár centimetrov od ucha. Keď zloží, poobzerá sa okolo seba a zahlási, že síce nevie, kde presne sme, ale k hlavnej bráne sa musíme dostať čo najskôr, lebo Abdallah sa s nami vraj dohodol na presnú hodinu a beduíni majú česť a tá česť spočíva v tom, že ak niečo povedia (alebo aj nie), jednoducho to platí a treba to rešpektovať. Nájsť cestu nie je také obtiažne, ako naplánovať bezbolestné zmierenie sa s urazeným beduínom. Peter je pripravený vziať si od neho batoh a ubytovať sa v hoteli, Ben zase melie niečo o svojom židovskom pôvode, Chris stále dookola opakuje, že by si dal studené pivo a ja čakám, čo sa bude diať, netušiac, že toto ešte ani zďaleka nie je vrchol večera. Dohodli sme sa, že sa Abdalláhovi vrúcne ospravedlníme a budeme sa snažiť komunikovať s ním natoľko, aby sme odčinili onú strašnú krivdu, ktorej sme sa dopustili. Po tom, čo sa vyčerpaní doplazíme k hlavnej bráne, plníme plán do bodky. Abdalláh je chladný ako to pivo, po ktorom všetci túžime. Naloží nás do svojho auta, v ktorom sa s ním vezie ešte jeden beduín, komunikuje výlučne v arabčine a nám stačí pohľad na Petrovu tvár, aby sme si vedeli preložiť, že kľaje ako pohan. Prichádzame do malého sparťansky zariadeného domčeka. Abdallah sa správa ako dobrotivý ocko, ktorý, aj keď ho jeho deti strašne nazúrili, ich predsa len nenechá zhynúť od hladu a pripraví večeru. A to vraj hneď Mansaf! Keď to započujem, hladom stiahnutý žalúdok sa mi ihneď v sebeobrane uvoľní, lebo v Lonley planet bolo napísané, že masaf, jordánske národné jedlo pozostávajúce z teľacieho mäsa, omáčky a ryže, sa podáva s teľacou hlavou na vrchu a pre hostiteľa je urážkou, ak si hosť nevezme "najchutnejšiu" časť, teľacie oči. Našťastie, kulinárske majstrovstvo Abdalláha nesiahalo až k tradíciám, teľacinu nahradila hydina a žiadna (ani slepačia) hlava na nás z taniera nezízala. K večeru nás Abdallah začne ponúkať arakom, ktorého cestou v miestnom obchode nakúpil za sedem ploskačiek. Arak zriedený s vodou vyzerá ako mlieko, ale páchne ako skazená anýzovka a po každom miniglgu sa mi tvár skrúti od hnusu. S každým dúškom hnev z Abdalláha opadáva a priateľsky mi prizvukuje, že ak prídem nabudúce, musím doniesť fľašu vodky. Večer nás hostitelia častujú beduínskymi vtipmi, hádankami a hudobnou vložkou zahŕňajúcou Abdallaha hrajúceho na (čosi ako) citaru, jeho kamoša vytlieskavajúceho do rytmu, dvoch zaspávajúcich američanov, chechtajúceho sa Petra a mňa vytlieskavajúcou úplne mimo rytmus. Abdallah síce hovorí beduínskou angličtinou, no väčšinu času konverzuje s Petrom po arabsky. Občas mám pocit, že ak sa aj rozhovor prehupne do angličtiny, moju dychtivosť po vážnych témach akosi odmieta uspokojiť. Som predsa len žena.. a on je hrdý beduín, ktorý na mňa v ten večer v zmesi arabštiny vyhŕkne, že má peknú jaskyňu... a v nej hašiš vo vodnej fajke. A melie aj niečo o tom, ako je tam strašne málo miesta. Európska žena si hneď predstaví výjav z učebnice dejepisu v stati "pravek" s mužmi nesúcimi domov práve ulovené zviera, ženami udržiavajúcimi jaskynný oheň a deťmi džavotajúcimi navôkol. A tak, keď sa Abdallah spýta, kto s ním ide na noc do jaskyne, vystrelí mi ruka hore. Sme na mieste. Keď na Abdalláhovom džípe zhasnú svetlá, nevidím si ani na špičku nosa. Abdalláh zasvieti mobilom na protiľahlú stenu. "Tu je moja jaskyňa." "Kde?" "Hore." Ukáže na kovové dvere asi v desaťmetrovej výške. Napadne mi, že nadišla možnosť elegantne sa z tohto dobrodružstva vyvliecť. Milý Abdalláh, určite sa nenahneváš, keď ti poviem, že toto ja jednoducho nezvládnem. Bojím sa výšok, mám svalovicu na zadku, nič nevidím... trpím klaustrofóbiou, v noci slintám a kopem.... No keď si pomyslím na dnešné konfliktné stretnutie s beduínskou česťou, výhovorky ma prejdú. Vydriapeme sa hore a Abdalláh mi otvára svoju jaskyňu. Je to kutica vytesaná do skaly s jedným kobercom na spanie, kožušinami, propánbutánovým varičom a vodnou fajkou v kúte. Ihneď od dverí sa vrhnem na koberec, pritlačím sa ku stene chrbtom k Abdalláhovi, prikryjem sa po uši kožušinami, pre istotu sa nevyzujem a prídu na um spomienky mojej babky, ako počas vojny spávali obutí... pre prípad, že by bolo treba utekať. A keď ma Abdalláh vidí, sklamane sa spýta, či si s ním ešte nepokeciam. No, thanks, I am tired. Keby niečo, som rozhodnutá vybehnúť z jaskyne a bežať tým smerom, kde bude stáť v ceste menej šutrov. Abdalláh zapne varič na zohriatie, ľahne si v bezpečnej vzialenosti odo mňa a keď začujem jeho medvedí chrapot, odpadne mi zo srdca celé skalnaté mesto. Nasledujúce ráno je jedno z najkrajších rán v mojom krátkom živote. Abdalláh ešte spí a ja vyjdem pred jaskyňu. Svetlo odhalilo nádhernú scenériu oranžových skál a desaťmetrový zráz pár centimetrov za východom z jaskyne, ktorým by som v noci určite skotúľala, keby bolo bývalo treba utekať. Všade je ticho a pokoj a euforicky si poviem, že keby sa z jaskyne neozýval Abdalláhov chrapot, priala by som si tu ostať dlhšie. V ten deň dokončíme misiu v Petre. Prší a po skalách ku Kláštoru sa v teniskách zn. Goodlooking stúpa zle. Dnes mám ale dobrý deň, a navyše, na prvých desať dní svojho výletu, dokonca i úrazové poistenie. Využiť ho však nemienim, a tak druhú noc strávim v Abdalláhovom byte v sprievode mojich troch husbandov, ako ich predstavujem rozhovoruchtivým beduínom v Petre. Naše kroky ďalej mieria do skutočnej púšti Wadi Rum, kde zistím, že sedieť hodinu v sedle ťavy je väčší zaberák ako loziť dva dni po kopcocha že i v púšti fandia Realu Madrid.

Tereza Simanová

Tereza Simanová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem život....... ale smrti sa nebojím. Na svete je predsa toľko omnoho hrôzostrašnejších vecí, napr.: výšky, pavúky, ostré predmety, huspenina atď atďMám sklony k závislostiam rôzneho druhu, zvyknem absurdným spôsobom obdivovať rôznych ľudí, permanentne trpím tvorivou krízou i sebadeštrukčnými sklonmi a moja adresa sa často mení....... ale i tak milujem život... /a niekedy som príliš patetická:-)/http://fotky.sme.sk/fotograf/32768/asset Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu