Načo sú nám hrdinovia

Kult dnešných hrdinov sa dá merať lajkami na facebooku, počtom tweetom atď. Ak si chcete vytvoriť objektívny rebríček novodobých hrdinov, stačí si porovnať ich fan pages plné srdcervúcich odkazov a virtuálneho bitia sa do pŕs. Jedným z najväčších hrdinov posledných rokov je nepochybne Demitra, po ktorého smrti začal proces jeho glorifikácie a mýtizácie. Zomrel mladý a ešte aj tragicky, čo sú dobré predpoklady na to, aby sa stal kultom. S jeho účasťou naše mužstvo porazilo i alfasamcov z imperialistických mocností a preslávil naše malé utláčané Slovensko na ľadoch, ktoré znamenajú svet.. Do tohto hokejového vodcu sa koncentrovali všetky mindráky Slovákov prekryté slovami ako "hrdosť, národ, náš úspech..." Demitra je symbolom úspechu a víťazstva maličkých vo svete veľkých a silných. Je to Dávid, ktorý porazil Goliáša (to je slovenské obľúbené). Ďalším hrdinom je Bezák. Sympoš, s ktorým by som na pivo (keby pil), zašla aj ja. Neoblboval dogmami, je ľudský, vie sa bicyklovať a hoci nikomu nebral a nikomu nedával, aspoň kritizoval škaredého zlatom ovešaného arcibiskupa Sokola, ktorý v konečnom dôsledku nie je sympatický nikomu a liezol na nervy dokonca i viacerým katolíkom. Bezákovi sa stala donebavolajúca krivda. Odstavili ho ako kedysi odstavili Dubčeka. Veriaci sa bijú do pŕs, protestujú, kričia, demonštratívne prídu na omšu s jeho podobizňou, pretože ľudia túžia po spravodlivosti a transparentnosti. Bezák sa stal nedotknuteľnou ikonou. Jeho zástancom je jedno, že cirkev nikdy nemala povinnosť informovať veriacich o svojich interných záležitostiach (veriaci je od slova veriť. Najlepšie bezvýhradne), že nikdy nebola demokratickou inštitúciou (volili ste si niekedy svojho pápeža?) a je to ako keby ste firmu XY s.r.o žiadali, aby verene vysvetlila, prečo prepustila jedného zo svojich manažérov. Bezák nie je Dávid, čo bojuje proti Goliášovi. Bojujú za neho iní, pretože si z neho spravili svojho polojánošíka. Svojho Dubčeka. Ako povedal ktosi z druhej strany: verejnosť si myslí, že má právo na všetky informácie. Ale nemá. Čo sa týka cirkvi, súhlasím. A odvolanie sympatického pána Bezáka mi je ukradnuté. Na základe týchto mýtov by sa však dali odčítať potreby a obavy slovenského ľudu: túžba po spravodlivosti, rovnosti, demokratických princípoch, uznanií, úspechu a na druhej strane strach maličkých, obavy bezmocných z prevahy vplyvných a silných. Prečo sa potom ľudia, ktorí prostredníctvom svojich hrdinov vyjadrujú takého ušľachtilé túžby a pochopiteľné ľudské obavy, všetkých tých ideálov zriekajú tým, že ešte stále volia človeka, ktorého aureola hrdinu už dávno zanikla(ak vôbec niekedy nejakú mal) a nie je dôvod veriť mu ani nos medzi očami?Prečo im stačí vylepiť si doma obrázok Bezáka a nariekať že cirkev sa správa netransparentne, hoci to nie je jej povinnosťou a popri tom dobrovoľne dať všetkú moc v štáte do rúk človeka človeka, ktorý má drzosť ignorovať novinárov a tajiť odpovede na otázky, ktoré mu prostredníctvom nich kladú občania? Ako to, že sú hrdí na toho, kto z pozície maličkého porazil neporaziteľného, keď oni toho neporaziteľného škodcu robia ešte silnejším namiesto toho, aby sa mu postavili na odpor? Ani Kňažko po záruke, „pán dokonalý“ Procházka, „makkučký“ Kiska, ubľačaná Mezenská(a veru ani hysterický polodement Kotleba) mojimi hrdinami nie sú. Snažím sa na nich už neveriť. Budem voliť pragmaticky a bez emócií tak, aby som o pár rokov nemala potrebu písať podobný článok s obmenenými menami. Bez vidiny spásy, ktorú neprinesie žiaden Jánošík s ľudskou tvárou, alfasamec so spasiteľským syndrómom, či Kiska. Budem voliť a dúfať, že prezident bude Kiska a nikdy sa hrdinom nestane.